Takto sme predsa na Slovensku nikdy nežili! Všetko sa prispôsobuje deťom. Máme tu kult detí!
Čo mi leží na srdci? Nič mi neleží na srdci, čo takého by mi aj mohlo? Nefrflem, lebo mladosť človeku nič nevráti, zdravie tiež nie a spokojnosť s tým ako svet v týchto časoch leží a beží už duplom nie. Len si tak myslím, že sa za tridsať rokov život u nás radikálne zmenil k horšiemu Ešte si vo svojom súkromí zachovávam staré spôsoby, staré zvyky, staré normy správania a povedal by som aj hodnoty, aj keď toto slovo už je pomaly tak strašne sprofanované neustálym jalovým omieľaním v štýle liberálnych poučiek, že ho už radšej ani nevyslovujem.
Včera sa zase nejaký gymnaziálny mladík z bratislavskej strednej školy pre mimoriadne nadanú mládež odtrhol z reťaze. Zapálil najprv osem áut, potom svoju školu a nakoniec v nej zhorel na protest aj sám. To isté aj ďalší študent tej istej školy keď najprv zastrelil dvoj gejov a potom seba. Ak má toto byť to mimoriadne nadanie tak radšej byť podpriemerným neškodným ťulpasom. Počul som o prípade spred dvoch dní, kedy žiak deviatej triedy pri prevzatí vysvedčenia svojej triednej učiteľke povedal „dúfam, že Vás už nikdy nestretnem“. Tu to máte! Ešte dobre, že jej na rozlúčku nevylepil aj zaucho. Mládež si myslí, že môže všetko. Aj nosiť do školy nože a sekery a ak má otec doma revolver tak aj ten. Celé je to choré. Vládne mládež a to už od malička. Všetko sa prispôsobuje deťom. Máme tu kult detí.
Ale tak to predsa nikdy v minulosti nebolo. Takto deti neučila a nevychovávala v minulosti ani cirkev ale ani komunisti. Deti mali jednoducho svoje prirodzené miesto v rodine aj v škole a zostávali v jeho medziach. Dnes tieto sebavedomé deti rozhodujú doma kam sa pôjde na víkend, čo sa bude kedy variť, aký televízor alebo auto sa má kúpiť, kam sa má ísť v lete a v zime na dovolenku a podobne. Počul som, že aj tu na severe sa na školách droguje. No paráda! Ó mládež naša, tys nie buditeľka rána ale pomaly prízrak a strašidlo prítomnosti a chmúrnej budúcnosti. No a treba jej v liberálnom duchu už od útleho malička ukazovať na hodinách v škole v špeciálnych učebniciach detailne pohlavné orgány, zatiaľ asi len mužské a ženské ale možno čo nevidieť aj nejaké iné, a rozprávať im o antikoncepcii lebo nie je nič prirodzenejšie pre malé dieťa ako zaoberať sa takýmito vecami.
Nespomínam si, že by som niekedy ako dieťa bol nástojil alebo si rozkazoval čo má mama navariť. Sama vedela čo, kedy a ako – ako vyvážene striedať mäsité a múčme jedlá s prívarkami zo strukovín. Neviem, či som vôbec niekedy poprosil mamu, aby mi urobila palacinky. Možno áno, ale naozaj si na to nespomínam. To u nás zvykom totiž nebolo. Za obed a večeru sa vždy poďakovalo a ja som zakaždým aj pochválil. V jedle som nevyberal a nepreberal. Dobre, to som bol ja, čím nechcem povedať že som bol ideál, ale takto to fungovalo v rodinách bežne. Sused mi povedal, že keď raz mame – vdove, ktorá vychovávala v potu tváre statočne 6 detí povedal, že prečo sú zase na obed halušky, dostal také zaucho, že potom ešte aj za tie halušky úctivo poďakoval. Voľakedy sa deťom aj ušlo nejaké to zaslúžené výchovné zaucho alebo po zadku ale nik s tým hneď neletel na sociálku a nerozmazával to do médií. Mňa doma nebili, nebolo akosi za nič treba a myslím, že som nakoniec vyrástol v celkom slušného človeka. Aj teraz keď sa ma Zlatka opýta čo by som chcel jesť, čo mi má uvariť, vždy jej poviem nech uvarí čo sama uzná za vhodné. Čokoľvek uvarí, všetko s vďakou zjem a všetko pochválim. Aj včera sa ma opýtala či mi má v nedeľu uvariť kurací paprikáš alebo radšej mäso vypražiť. Povedal som, aby urobila čo jej je jednoduchšie. Myslím, že to takto funguje plus mínus aj inde, kde žijú v rodinách ľudia, ktorí vedeli, že všetko v živote má svoju mieru, čas a poriadok. A vedelo sa aj čo je mužská starosť a zodpovednosť a čo ženská.
Aj keď sa časy kruto menia k horšiemu a všetko sa prevracia z nôh na hlavu celkom zámerne, ja svoj život dožijem v duchu starých dobrých čias. To boli časy keď sa nevraždilo, neboli mafiánske gangy ako Černákovci, Piťovci a čo ja viem aká ešte sadistická čvarga. Ak boli veksláci tak tí len predávali pred Tuzexom bony a vedeli ti zohnať na dovolenku pár dolárov alebo nemeckých mariek, ale nevraždilo sa a nesekali sa ľudia mačetou, ako predvčerom ten magor v Dubnici, nevybuchovali a nepodpaľovali sa autá a nerobil sa randál na uliciach, na ktorých si sa mohol pohybovať bez obáv v ktorúkoľvek dennú a nočnú dobu. To nie je idealizovanie starých čias alebo nenáležitý spomienkový optimizmus, to je jednoducho fakt. Tým pre dnešok končím s konštatovaním, že nie že by boli komunisti bývali ideálnymi vládcami, ale tento strašný bordel čo tu teraz vo všetkom je, ten tu nebol. Z nemocnice ťa po troch dňoch nevyhadzovali ale liečili ťa tam koľko bolo treba – týždne ba aj mesiace, kým ťa nedali dohromady. A potom na liečenie do kúpeľov a sanatórií na všetky druhy chorôb. Pohotovosť bola v každej mestskej štvrti a keď si ju zavolal v noci domov tak neprišiel nejaký nevrlý paramedik v červenom mundúre RZP ale ozajstný lekár v bielom.
Dobre, čo bolo, bolo. Dnes je všetko inak ale ja zostávam taký, aký som vždy bol. Aspoň to málo viem svojmu okoliu zaručiť. Aby som nezabudol, ešte jedna vec. Ľudia sa v posledných rokoch začali vracať do kostolov. To je zaujímavé, asi sa mnohým tento bezbrehý liberalizmus už zhnusil natoľko, že cítia, že sa treba vrátiť z kratšej cesty.
Prajem peknú a pokojnú nedeľu.
Michal Zoldy
Ilustračná foto: Pixabay.com
